Sto rokov samoty

Román Sto rokov samoty je považovaný za jedno z najvýznamnejších diel latinskoamerickej a svetovej literatúry. Prvý krát vyšiel v roku 1967 a odvtedy bol preložený do viac ako 37 jazykov.

Nápad na jeho napísanie sa zrodil v januári 1965, keď Gabriel García Márquez cestoval s rodinou na dovolenku do Acapulca. Začul vravu mestečka Macondo a hneď vedel, ako napíše svoj nový román. Vrátil sa domov, zatvoril sa do pracovne, a keď z nej po osemnástich mesiacoch vyšiel, v ruke držal 1 300 strán rukopisu a bol šťastný.

Tento magický príbeh je komponovaný z množstva reálnych aj fantazijných epizód. Rozpráva o pôvabných i krutých príhodách šiestich generácií rodiny Buendíovcov z fiktívneho mestečka Macondo. Napriek tomu, že je Macondo len veľká osada obkolesená horami má svoje vojny, katastrofy aj svoje zázraky. V jej histórii, raste a úpadku je možné vidieť celú Latinskú Ameriku.

Román Sto rokov samoty, ktorý spája politickú realitu s magickým realizmom, je jedným z najslávnejších a najodvážnejších románov 20. storočia.

Audioknihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

„V tomto románe je obsiahnutých mnoho ingrediencií súčasnej latinskoamerickej beletrie. Podobne ako v iných románoch, najmä v Carpentierovi, divoká príroda nenásytne pohlcuje civilizáciu, ak sa hekticky drží na uzde; kult mužskej mužnosti sa horlivo, hoci periodicky a s humorom udržiava; a podobne ako v mnohých latinskoamerických románoch sa ľudské udalosti napokon nevyvíjajú progresívne, ale cyklicky.“ – David Gallagher, Observer (1970)

„Tak ako samotná džungľa, aj tento román sa vracia znova a znova, plodný, divoký a neodolateľný.“ – Paul West, The Washington Post (1970)