Ľudia ochádzajú a život plynie. Je to nezastaviteľné predstavenie. Napriek tomu nám budeš strašne chýbať. Maroško, bol si dobrý človek a náš kamarát.

Milovaná zem, ty všetko o nás vieš, znášaš rany, nikdy nerepceš,
dlaňou poľahky tvoju mamu zakryť viem, som obyčajný, v srdci šediviem,
a zo stebiel trávy zrazu je ruženec, spoveď sa konči, z jesene je marec,
tie tóny klavíra, žehnajú oblohu, vraj je čas dušu vrátiť Bohu.

~ Marián Geišberg – Príbeh muža

Zbohom Maroško.

Mirka, Michal a Ivan